Nie je grázel, ako grázel vs. Pán policajt, na svete sú i dobráci.

Autor: Noah Samuel Moško | 30.5.2011 o 21:22 | (upravené 31.5.2011 o 11:17) Karma článku: 8,60 | Prečítané:  1166x

Posledný májový víkend som bol postavený pred dve zaujímavé situácie. A keďže od detstva nám nalievajú do hláv, že svet mal vždy dve tváre, aj môj posledný víkend ma dostal pred tú dobrú i zlú.

Sobota.

 

Poobede sme vyrazili do Jahodníka, pri Smoleniciach, o ktorom som nepočul až doposiaľ. Vraj je to miesto, kde sa chodia ľudia opiť a osláviť. Podobne to bolo aj v našom prípade. Posledné dva roky môj okruh blízkych priateľov prechádza postupne do klubu 30. Tento krát to vyšlo na Braňa. Človek, ktorému by som nepovedal nie, aj napriek tomu, že som si musel vziať deň volna a priletieť na rodnú hrudu.

Bolo nás 16. Všetko ľudia, ktorých naozaj môžem. Ale to Vám vysvetlovať nemusím. Prischla mi úloha toho, kto má zvečniť ten večer, ktorý sa už nezopakuje. Nejde o obsadenstvo, nejde o miesto. Ide o vek.

A fotografovanie mám vraj v obehu. Dokonca aj na pracovnej zmluve. A tak si hovorím prečo nie? Zbalil som si svoj Nikon a širokú Sigmu. Nech mám všetkých na jednom políčku. Aj keď s "lyžicovým efektom".

Zobral som si aj svoj "kladivový" Metz, ktorý milujem, aj keď som sa vždy vyhýbal emocionálnym asociáciám k veciam.

Oslava začala tak, ako sa patrí. Každým príchodom ďalšieho kamaráta sa posúvala niekam inam. Boli sme spolu a mali sme skvelý čas. Dokonca ani Vilo z vedlajšej chaty nám nevadil. Akosi prirodzene zapadol. Pil z našich fliaš a nikoho by nenapadlo, že on bude tým merítkom, ktoré onedlho zmení krásny večer v bolehlav.

Neviem, možno sme iní, ako všetci ostatní, ale ak som niekde v kruhu ľudí, ktorých poznám dlhé roky, mám pocit, že nechať si osobné veci, v akejkoľvek hodnote na stole, alebo skrini, je celkom normálne.

A tak som odložil svoj nástroj. Možno na 15 minút. Nalial som Vilovi. Zábava pokračuje. Po chvíli mám v oku záber, ktorý sa mi rysuje pred očami a tak vstanem a prídem ku skrini, na ktorej som ho odložil.

Nie je tam. Nestresujem. Veď sme na chate, niečo sa popilo a možno som ho odložil na poličku. Alebo hore do izby. Alebo do brašne.

Prehľadám celú chatu. Dal som si načas. Kamaráti niečo spozorujú a tak zo mňa vyjde: "Zmizol môj fotoaparát."

"Zmizol aj Vilo."

Dvaja, traja z mojich kamarátov idú so mnou k ich chate. Predtým boli štyria. Dva páriky. Veľmi priatelskí.

Klopeme na okno. Klopeme na dvere. Ticho. Po pár minútach okno otvára ten druhý. Pýtam sa, že kde je Vilo. Hovorím, že bol doteraz s nami. Dodávam, že možno si požičal môj foťák (nikto z mojich kamarátov sa ho nikdy radšej ani nechce chytať, pretože je to veľká a ťažká vec). Jeho kamarát hovorí, že už odišiel. A vraj sa ani tak dobre nepoznajú. Odrazu.

 

Volám políciu. Hneď, ako som im povedal, kde sme, tón v telefóne sa zmenil. Asi to poznajú. Ale vraj prídu.

Čakali sme na nich pred areálom. Z auta vystupujú dvaja mladíci. Na prvý pohľad profesionáli.

Prídeme k chate. Vraj ju musia prezrieť. Nič atypické, vravím si. Obaja naraz si zapaľujú cigaretu a začínajú sa pýtať na veci. Podľa prízvuku usudzujem, že sú miestni. Pozrú sa do chaty. Chcú vidieť skriňu, kde som ho nechal a videl naposledy. Vraj, či som prehľadal chatu a či to nebol niekto z nás.

Na tento typ otázky existuje celkom jasná odpoveď, ale premohol som sa a odpovedal. Snáď si len robia svoju prácu a nie srandu. Prichádzame k chate, kde býval Vilo.

Klopú na dvere obuškom. Ako vo filme. Ten obraz sa mi celkom pozdáva. Vyzerá to akčne.

Po chvíli schádza dolu Vilov kamarát, aj s priateľkou. Keď ich zbadal, pozdravil sa a chvíľu sa spolu kamarátsky rozprávali (usudzujem podľa toho, že si hneď tykali - inak povedané páni policajti sa z kamarátom Vila poznali). Spýtali sa na Vila. Vilov kamarát potvrdil, že tam bol a už odišiel. Už nepôsobil tak, že ho "vlastne ani tak dobre nepozná". Jeden z policajtov sa ho pýta, či si myslí, že to mohol zobrať on.

Vilov kamarát odpovedá, že nie. "Veď ho poznáš", dodáva.

Prichádzame k našej chate. S baterkou si posvietia na okolie chaty a oznamujú mi, že musím ísť s nimi na policajnú stanicu do Trstína, spísať zápisnicu.

Oslávenec, ktorému klesla nálada o stupeň nižšie sa pýta policajtov a sám seba, že prečo nejdú priamo k Vilovi a nedonesú mi môj fotoaparát. S chladnou tvárou si šomrú niečo popod nos a kráčajú k autu.

Zábava pre mňa skončila.

Kamarátka Zuzka hovorí, že pôjde so mnou. Potešilo ma to. Sadáme do auta a vezieme sa do Trstína. Policajné autá by mali mať niečo, ako vodiči nákladnej dopravy. Prístroj, ktorý monitoruje akým spôsobom daný policajt riadi auto. Rýchlosť a tak ďalej. V podstate v tejto chvíli nepodstatná vec, len ma vždy vytáčalo, že meter neplatí na každého rovnako.

Prichádzame na policajnú stanicu. Nasleduje nekonečné vypočúvanie s niekoľkými absurdnými otázkami. Som ten najpokojnejší človek na Záhorí a tak ani necítim potrebu kúsať si pri odpovediach do jazyka.

Ľudia sú predsa ľudia.

Finále.

Policajt sa ma pýta na trvalé bydlisko. Odpovedám mu s tým, že sa na ňom ale trvale nezdržujem. Pýta sa, že kde sa teda zdržujem a tak odpovedám znova. V zahraničí. Dávam mu adresu. Jeho veľavravná odpoveď "Hmmmm, aha..." hovorí viac, ako treba.

Skončili sme. Ten druhý nás vraj zavezie späť. Úprimne, čakal som, že pôjdeme pešo. To asi pretože nemám s podobnými vecami skúsenosti. Hovorím Zuzke, že to je milé. Ona odpovedá, že sú predsa platení z daní.

Vraciame sa na oslavu. Som rád, že pôvodný duch znova ožil. Ja však idem do postele.

 

Nedeľa

 

Ráno sa na lúke pri chate lúčim s priateľmi so zmrzlinou v rukách. Usmievam sa. Niektoré veci treba nechať zatvorené v škatuľke od cukríkov a pustiť ich na myseľ až neskôr. Veziem sa s kamarátom do Bratislavy.

Vystupujem pri Hviezde a kráčam na Kamenné Námestie kúpiť niečo pod zub. Navečer odchádzam s Katkou do Dúbravky k jej kamarátom. Spoznávam Igora. Občas narazíme na ľudí, ktorých nemusíme zákonite poznať, ale niečím sú nám okamžite bližší, ako bežne iní ľudia, v iných situáciách.

Po čase príde na stôl story z včerajšej chatovačky. Všetci počúvajú. Tento krát to hovorím azda aj presvedčivejšie. Veď už ušlo zopár hodín.

Igor sa ma pýta, aký to bol fotoaparát, aký blesk. Opisujem stratené. Igor mi hovorí, že má taký blesk aj on. Prehodíme pár slov o tom, aký najlepší ten blesk je.

Pýta sa, či ho chcem.

Nikdy som sa nenaučil odpovedať na podobne nečakané otázky. A tak sa z nej chcem vyvliecť s náležitou vážnosťou.

Igor sa nedá. Opakuje otázku a dodá k nej, že ak ho chcem, tak je môj. Zahrávam to znova mimo plochu, ale predtým, ako odíde si vezme na mňa číslo a adresu, kde ráno pred odletom budem.

Po chvíli odchádza. Potrasieme si rukou. Vždy som si vážil, keď sa niekto pritom pozerá do očí a dá do stisku niečo svoje.

Príjemný večer v kruhu príjemných ľudí pokračuje príchodom Adama. Rozpráva o jeho dobrodružstvách na Sardínií. Po hodine vyťahuje saxofón a na záhrade nám robí malý súkromný koncert.

Odchádzame poslednou električkou do Starého Mesta. Opäť raz jeden z tých posledných večerov doma. Ráno vstávam spolu s Katkou. Ide do práce a ja na letisko. Pred domom mi zvoní telefón. Volá Igor, že o pol hodinu bude na Medenej. Odprevádzam Katku do práce a stretávam Igora. Z ruky mi podáva kladivový Metz a dodáva, že je môj. Beriem si ho do ruky a ďakujem mu. Hovorím, že si ho neberiem, ale požičiavam. Keď zoženiem náhradu, vrátim ho späť. Kráčame spolu smerom na námestie SNP. Tam sa naše cesty rozchádzajú. On do práce a ja nezmeškať môj let.

 

Pondelok

 

Sedím za počítačom a znova raz rozmýšľam nad tým, ako ma rodičia vychovali. Ako to funguje v rozprávkach a aké fragmenty a odkazy si ľudia z nich nesú ďalej. Za uplynulý víkend som stretol dvoch rôznych ľudí po prvý krát v živote. A znova sa mi raz potvrdilo to, že minca ma predsa vždy dve strany.

Neviem presne, čo si mám myslieť o odvedenej práci pánov policajtov. Naivne im verím, že spravili to, čo spraviť mohli. Na strane druhej, stále mi nejde do hlavy, že Igor sa naozaj dnes ráno ukázal.

Spolubývajúci mi na to povedal, že sú na svete ľudia, ktorí v správnej chvíli dokážu vrátiť vieru v dobro. Alebo nás presvedčia o tom, že stratiť ju je nesprávne.

A tak ďakujem Igorovi za to, že spravil to, čo sa nestáva tak často. Pretože, ak by takí ľudia neboli, svet by vlastne nemal žiadnu tvár.

 

PS:

 

Vilo, aj Igor sú skutočné postavy. Mená policajtov nespomínam, pretože týmto článkom nečakám, že stratené dostanem späť, ale považujem to za jednu z mála možností, ktoré mám. Som predsa človek.

V akejkoľvek záložni skončí môj fotoaparát, s objektívom a bleskom, verím, že sa dostane do správnych rúk a poslúži tak isto, ako slúžil do sobotnej noci mne.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?